Pôvodcom je huba Ascosphaera apis, ktorá rozkladá tkanivo larvy, alebo kukly a zničí jej orgány. Jedno včelstvo môže ľahké až stredné napadnutie touto hubou zvládnuť, ale už pri ľahkom napadnutí klesá výkonnosť včelstva v znáške. Pri väčšom napadnutí chýbajú včelstvu robotnice a v najhoršom prípade takáto rodina zanikne. Viečka buniek s napadnutým plodom sú mierne prepadnuté, škvrnité, plod sa mení na nažltlú kašovitú hmotu, neskoršie možno vidieť chumáče belavých hýf. Odumreté larvy sú v bunke voľne uložené, včely vynášajú tieto zvápenatené múmie von. Farba takýchto múmií je biela/žltá, oblasti so spórmi sú zelenkavé/šedé. Iniciačné faktory sú teplota v úli (podchladené plochy s plodom podporujú rozvoj plesní, preto je častejšie postihovaný trúdi plod), vlhosť vzduchu (včelstvá umiestnené na vlhkom stanovišti majú častejšie napadnuté larvy), väčší rozdiel teplôt v úli a vonku počas plodovania (kondenzovaná voda). Príbuzenská plemenitba tiež spôsobuje náchylnosť včiel na ochorenia plesňami. Takisto čistiaci pud, ktorý klesá pri rojovej nálade, alebo poľavuje pri príbuzenskej plemenitbe, zohráva dôležitú úlohu v náchylnosti včiel na zvápenatenie plodu [1].
Choroba nie je klasifikovaná ako nebezpečná nákaza a nie je povinná hláseniu.

Pôvodcom je huba Aspergillus flavus, ktorá sa rozmnožuje v črevách larvy, prerastie orgánmi a zničí ich. Larva sa mení na kamennú múmiu. Táto huba napáda aj dospelé včely, ktoré takisto uhynú. Uhynuté larvy ležia pevne v bunkách, včely ich odstránia z ťažkosťami, vyhrýzu bunku dookola a potiahnu múmiu propolisom. Múmie sú bielošedé až zelenkavé/zhednuté. Iniciačné faktory sú podobné ako u zvápenatenia plodu. Táto choroba sa nelieči. Silne postihnuté rodiny usmrtiť a spáliť aj s plástami, úle riadne vydezifikovať, pri slabšom napadnutí spáliť plásty a včely preložiť do nového vydezifikovaného úľa na nové dielo. Úle napadnutých včiel, rámiky a náradie horúcou vodou dôkladne umyť, po vyschnutí opáliť plameňom alebo horúcovzdušnou pištolou (600-1000°C), alebo vyčistiť 1% hydroxidom sodným. Vodu, ktorá bola použitá na umývanie neutralizovať (98% kyselina octová, pH-papierikom skontrolovať či má neutrálnu hodnotu) [1]. V literatúre sa zvyčajne odporúča spáliť celý úľ. Táto choroba môže byť prenositeľná aj na človeka. Huby sa môžu rozmnožovať takmer všade, aj v ľudských orgánoch, preto sa treba vyvarovať nadýchnutiu spór. Pri kontakte je potrebné dôkladne si umyť ruky, alebo používať rukavice, ktoré sa musia následne vydezifikovať.
Choroba nie je zaradená medzi nebezpečné nákazy.

Vírus je biologický systém infikujúci živé bunky v biologických organizmoch, patriaci medzi nebunkové organizmy (Acelullata). Vírusy sú obligátne intracelulárne parazity, znamená to, že sa môžu reprodukovat vo vnútri živej bunky, pretože nemajú vlastný biosyntetický aparát [2]. Vo včelách a ich plode bolo zistených 16 rozličných vírusov (Ritter a Koch 1990), avšak nie všetky majú "praktický význam" ako pôvodzovia chorôb. Zjednodušene sa dá popísať šírenie vírov: larvy kŕmené potravou, ktorá obsahuje vírusy, prenos telesným kontaktom cez rany, môžu sa úli prenášať vzduchom, klieštik včelí satím hemolymfy včely alebo plodu môže tiež prenášať vírusy. Keď je včela napadnutá vírusom, väčšinou zomrie, ak prežije vírusovú infekciu tak je veľmi oslabená a nenapĺňa svoju úlohu vo včelstve. Včelstvo ako celok bez problémov zvládne slabé napadnutie vírusmi, pokiaľ je vitálne, ma dostatok zásob, čistiaci pud a dostatok plodu.
Vírusové choroby včelieho plodu nie sú zaradené medzi nebezpečné choroby, nepodliehajú povinnému hláseniu.
Ďalšie vírusové choroby včiel (MVDr. M. Staroň, MVDr. D. Staroňová)
Vírusy - všeobecný prehľad

Pôvodcom je vírus Sacbrood virus (SBVirus), nazývaný aj Morator aetatulae. Tento vírus sa môže množiť len pri plode, preto je závislý od plodovania. Vyskytuje sa najmä na jar. Vírus môže napadnúť aj dospelé včely, najmä v čase, keď včely neplodujú. Napadnutý včelý plod je týmto vírusom silno poškodený a odumiera, lebo tento vírus poškodzuje dôležité orgány a tkanivá. Chorý/mŕtvy plod je vynášaný včelami a tým sa vírus rozširuje po celom úli. Táto nemoc plodu sa vyskytuje na stavišti ojedinele, len zriedkavo sú napadnuté všetky rodiny. Vreckovitosť plodu nie je žiadna včelia epidémia, rozširuje sa pomaly. Zistenie pri normálnej prehliadke včelstva je väčšinou náhodné, napadné je až keď včely nevynášajú všetok odumretý plod. V počiatočnom stádiu je možná zámena s morom včelieho plodu.
Vreckovitosť včelieho plodu - SBV (MVDr. M. Staroň, MVDr. D. Staroňová)

Pôvodcom je baktéria Bacillus larvae - spóry sa dostanú do plodu potravou, kde sa rýchlo rozmnožujú a ničia plod z vnútra. Väčšinou odumiera zaviečkovaný plod, pri masívnej nákaze aj pred zaviečkovaním. Viečka sú tmavé, prepadnuté s trhlinkami. Plod sa mení na lepkavú hmotu, šedej až tmavohnedej farby. Pri teste zápalkou sa táto hmota nitkovite naťahuje, až niekoľko centimetrov.
Mor včelieho plodu je veľmi nebezpečnou nákazou, patrí medzi nákazy povinné hláseniu.
Mor včelieho plodu: často je to inak, ako stojí v učebnici.

Táto nebezpečná bakteriálna nákaza je zapríčinená rôznymi baktériami, ktoré sa rozmnožujú v plode a ten poškodzujú. Priebeh choroby je kvôli vystupovaniu viacerých pôvodzov čiastočne nejednotný. "Klasický" pôvodca je Melissococcus pluton, nazývaný aj Bacillus pluton, alebo Streptococcus pluton, ale môžu sa zúčastniť súčastne viaceré baktérie.

Varroatóza je choroba, spôsobená roztočom Klieštik včelí Varroa destructor. Roztoče sa živia hemolymfami dospelých včiel alebo plodu, pričom sa "napichnú" do včely alebo plodu, vzniká rana, cez ktorú môžu do krvy včiel vniknúť choroboplodné zárodoky. Aj slinami roztoča sa môžu prenášat infekcie.
Klieštik včelí ...

Pri náhlom ochladení, najmä skoro na jar, sa môžu včely stiahnuť do tesného strapca a opustia krajné plásty s plodom a podchladený plod odumrie. Toto sa najviac prejaví u slabých rodín. Ak tento odumretý plod nebude odstránený, dôjde k bakteriálnemu rozkladu. Najviac je postihovaný trúdi plod, lebo sa z väčšej časti nachádza na kraji plodiska. Odumretý plod sa sfarbí do šediva až do čierna, viečka sú popraskané alebo dieravé. Nevzniká pritom hmota, ktorá by sa nitkovite ťahala, ako u moru včelieho plodu. Podchladený plod z úľa vybrať. Nevytvárať prislabé odložence a oplodňovacie jednotky (tzv. oplodniačiky), skontrolovať tesnoť úľa, aby teplo zbytočne neunikalo (najmä veko úľa).

Pôvodza choroby je jednobunkový parazit Nosema apis - tieto veľmi malé spóry sú viditeľné len pod mikroskopom. Včela sa nakazí pri čistení plástov alebo potravou (med z nakazeného včelstva, napajáčky znečistené výkalmi). Vyskytuje sa hlavne na jar, keď nepriaznivé poveternostné podmienky oneskoria výmenu zimných včiel - zimné včely pri nízkych teplotách vynakladajú posledné sily na vychovávanie plodu, spolupôsobenie stresu a dlhovekosť podporuje rozvoj nozémovej nákazy, nepriaznivé počasie neumožňuje včelám si vonku vyprázdniť výkalové vačky, nevhodná potrava zatažuje trávenie včiel. Včely sa vykalujú v úli, alebo na letáč, majú napuchnuté zadočky. Nozémova nákaza má podobné príznaky ako meňavková nákaza včiel. Nozémova nákaza nie je zaradená medzi nebezpečné nákazy včiel. Okalené plásty vytavíme, teplota v parnom a slnečnom tavidle postačuje na zničenie spórov (teplota 70°C 30 minút zabíja spóry nosema apis), pri pochybnostiach vosk krátko povariť - pozor: riziko vznietenia sa vosku! Nádstavky, dno, veko a ostatné časti úľa vydrhnúť horúcou vodou, alebo lúhom, predtým oškrábať zvyšky vosku. Postačuje aj dôsledne opáliť plameňom alebo horúcovzdušnou pištolou (600-1000°C) .
Nozematóza, Nosema apis vs. Nosema ceranae - I.čast (MVDr. M. Staroň, MVDr. D. Staroňová)
Nozematóza, Nosema apis vs. Nosema ceranae - II.čast (MVDr. M. Staroň, MVDr. D. Staroňová)

Pôvodcom choroby je meňavka včelia (Malpighamoeba mellificae), ktorá žije v Malpigiho trubiciach včely medonosnej a spôsobuje úhyn včiel. Meňavka včelia sa vyskytuje v každom včelstve, ale väčšinou vážnejšie poškodzuje zimné včely. Spôsobuje poruchu látkovej výmeny včely. Vyskytuje sa na jar (april-máj, môže aj začiatkom júna), keď zlé počasie oneskoruje výmenu starých zimných včiel za letné (ako aj pri nozémovej nákaze). Postihnuté včely majú riedke výkaly, väčšinou hynú mimo úľa. Táto choroba sa spoľahlivo určí len mikroskopickým vyšetrením. Chorobe sa vyhýbame podobne ako pri nozémovej nákaze: na jar zbytočne nerušíme včely, slabé včelstvá včas zrušíme, obnova plástov, prikrmovať bez zbytočných prísad do sirupu, kvalitné matky. Teplota a konzentrovaná kyselina octová ničia meňavku/cysty (ako aj pri nozémovej nákaze).

Vyskytuje sa predovšetkým u zimných včiel, ktoré neudržia do očisťovacie preletu obsah výkalového vačku a kalia na plásty, vnútorné a vokajšie steny úľa. Hnačka nie je spôsobená nejakým pôvodcom choroby, ale môžu ju vyvolať časté rušenie, ktoré spôsobuje zvýšenú spotrebu zásob, nevhodné kŕmenie pred zazimovaním, medovicový med, včelstvá zimujúce bez matky, mierna zima podnecuje včely k aktivitám v čase, keď by mali sediet pokojne v zimnom strapci. Normálne včely sa nevykalujú v úli, ale hnačkou postihnuté včely kalia vodnatý kašovitý hnedý kal v úli. Hnačka nie je nákazlivá, takže sa neprenáša medzi včelstvami, ak sa vyskytuje u viacerých včelstiev na jednom stanovišti, pravdepodobne to spôsobila tá istá príčina. Liečba väčšinou nie je možná, rôzne zdroje odporúčajú teplou cukrovou vodou (3:2) v malých množstvách. Preložiť včelstvo do čistého úľa, pokalené plásty vytaviť. Pretože sa popri hnačke môže vyskytnúť nozéma, úle vydenzifikovať ako pri nozémovej nákaze.

Všeobecné informácia o vírusoch viď vyššie zmienené o vírusových chorobách včelieho plodu. Vírusy sú povôdcovia chorôb, ktoré sa väčšinou vyskytujú s inými parazitmi ( nozéma, meňavka, klieštik). Do dnes je málo známa súvislosť medzi vírusmi a súčastne sa vyskytujúcimi parazitmi. Nektorí autori hovoria o "združení" oboch pôvodzov chorôb, "sekundárnych ochoreniach", "oportunistických infekciách". Iný opatrne používajú pojem "asociované" infekcie, alebo "asociované" parazity. Je pravdepodobné, že "asociované" parazity (napr. Nosema apis) tak "poškodia" včelu, že sa vírus ľahšie dostane do včely a tam sa môžu rýchlejšie rozmnožovať. Vírusy sú v každom včelstve, a najlepšie sa rozmnožujú s iným "asociovaným" parazitom, ktorý včelu dostatočne zoslabí.

Pojmom "Čierna nemoc" sa pomenúva stav, keď včela stratila úplne, alebo čiastočne ochlpenie a vyzerá čierno (farba chitínového panziera). Príčiny sú rôzne a pojmom čierna nemoc sa označujú rôzne choroby:
1. Vírusové ochorenie: Chronická paralýza včiel - vírus CPV (Chronic Paralysis Virus) vyvoláva nákazlivú čiernu nemoc.
2. Medovicová znáška: niektoré medovicové medy obsahujú toxické látky, ktoré sú pre včely neznesitelné a spôsobujú nenákazlivú formu čiernej nemoci.
3. Včely sa liahnú bez ochlpenia (dedičné) - nenakázlivá forma.
4. Pri rabovke stratia rabujúce včely ochlpenie - nenakázlivá forma.
Strata ochlpenie u staršej včely je normálny jav.

Roztočík včelí (Acarapis woodi) je 0,1mm veľký roztoč, ktorý parazituje v dýchacom systéme včiel a živí sa ich hemolymfou. Patrí medzi nebezpečné nákazy dospelých včiel a spoľahlivo sa dá diagnostikovať len mikroskopicky. Uprednostňuje mladé včely (1-8 dní staré), nenapáda včelí plod. Samičky roztočíka sú väčšie ako samčekovia. Od nakazenie včelstva do prejavenia sa klinických príznakov uplynie niekoľko rokov (3-4).

táto choroba nie je zapríčinená nejakých pôvodzom, ale nedostatkom vody (napr. spôsobené počasím) vo včelstve. Nahromadením viacerých faktorov môže dôjsť k problémom. Rozsiahle plodovanie v skorej jari (máj) vyžaduje veľa kŕmnej kašičky, ktoré produkujú mladé včely - (dojičky). Tieto musia k tomu spotrebovať veľa peľu, suchý peľ im odoberá z tela tekutiny a obsah čriev im stuhne. Akútny nedostatok vody zabraňuje zriedeniu obsahu ich čriev a dochádza k zápche. Mladé včely vyliezajú z úľa na letáč, trasením a tlakom sa pokúšajú vykaliť, čo sa im dostatočne nedarí. Mladé včely nemôžu produkovať kŕmnu kašičku a plod hladovie, pri väčšom postihnutí môže dôjsť k úpadku včelstva. Zápcha sa vyskytuje prevažne na jar (apríl - jún). Takto postihnuté včelstvo potrebuje okažite prísun vody, tak že sa včely sediace na plástoch postriekajú vodou (rozprašovačom), alebo sa zakŕmi cukrovým situpom v pomere 1:1 (1/4 - 1/2 litra na rodinu). Zabezpečiť dostupnosť vody, najmä na jar; ak nie je prirodzený zdroj na dosah, tak postaviť napájačku.
Tipy k napájačkám:
  - čím väčšie, tým lepšie - napr. sud na daždovú vodu, na hladine nejaké plaváky, aby sa včely netopili. Vo väčšom množstve vody sa nehromadí tak veľa pôvodzov chorôb. Napájačky pravidelne čistiť.
  -  neumiestňovať veľmi blízko úľov - vzdialenosť 30-50 metrov.
  - včely majú radi slnečné a teplé miesto pri odbere vody

Otravy včiel a plodu má tri hlavné príčiny:
1. Prirodzené - toxické častice v nektáre, alebo v peli (napr. Iskerník zlatožltýRanunculus auricomus, Ritter 1994)
2. Použitie chemikálií (prípravky na ochranu rastlín, insekticídy, pesticídy, fungicídy) v sadoch, poliach alebo záhradách, obzvlášt v čase kvitnutia. Včely prídu do kontaktu s látkou priamo pri postreku, alebo pri zbere nektáru a peľu z kvetov.
3. Otravy cieleným použitím jedu nejakým záškodníkom k usmrteniu včelstiev.

Včely zomierajú podľa druhu látky buď priamo pri kontakte, alebo po kontakte s látkou stratia svoj úľový pach a budú na ne útočiť vlastné včely. Alebo prinesený nektár alebo peľ môžu tie jedovaté látky rozšíriť pri kŕmení plodu. Otravy včiel sa väčšinou vyznačujú hromadným úhynom. Ale sú iné choroby, ktoré sa tiež vyznačujú hromadným uhynom (nozémová nákaza, meňavková nákaza, roztočík včelí), preto má zmysel vyšetriť v prípade hormadného úhynu aj na výskyt iných príčin. V prípade výskytu otravy včiel včelstvá okažite premiestniť. Vyhnúť sa týmto problémom tak, že byť neustále v kontakte s farmármi a sadmi a informovať sa o plánovaných postrekoch.

Vijačka je nebezpečný škodca plástov. Rozlišované sú vijačka voštinová (Galleria mellonella) a menšia vijačka úľová (Achroea grisella). Lietajú od mája do konca septembra a môžu prenášať choroboplodné zárodky. Z výskumu podla Borcherta (1974) vyplýva, že trus po vijačke vo veľkom množstve obsahuje spóry moru včelieho plodu. Zahniezdenie vijačky na včelnici predstavuje za určitých okolností veľké epidemické riziko. Larvy sa živia voskom a hlavne na starých viackrát zaplodovaných plástoch zvyškami po zvliekaní lariev, tzv. košielkami. Pritom sú plásty potiahnuté nápadnou pavučinou a sú totálne zničené. Preto sa musia ukladnené plásty v pravidelných intervaloch síriť, pričom sú larvy usmrtené, alebo vijačku odpudiť z potravinárskeho hľadiska nezávadným repelentom - anízovým olejom.[3]
Anízovým olejom biologicky proti vijačke voštinovej.
Jednoducho a rázne proti vijačke.

Včeliarka obyčajná (Braula coeca) je bezkrídlá mucha, ktorá sa výzorovo a správaním podobá voškám. Je 1,5mm dlhá a 0,9mm široká, svetlohnedej farby. Je to vlastne takmer neškodný škodca, priživuje sa na potrave včiel. V európe včeliarka obyčajna takmer vyhynula, vedci zaoberajúci sa hmyzom ju majú problém nájsť.

Mravce v trópoch sú pre včelára veľký problém, ale v Európe nespôsobujú veľké škody. Ich výskyt v úli môže včely rušiť. Môžu sa vyskytnúť malé mraveniská priamo v úli (v trhlinách,medzi vekom úľa a izoláciou a pod.), kde môžu spôsobovať nepokoj. Mravce cielene rabujú med a plod a môžu najmä v lesných stanišťach spôsobiť väčšie škody. Takisto môžu byť otravné pre včelára, keď vo veľkom naštevujú uskladnené plásty, z ktorých rabujú zvyšky medu.
Prístup mravcov do úľa sa môže sťažiť tým, že úle stoja na podstavcoch s dlhými nohami a sú ma zemi v prázdnej plechovke, ktorá je naplnená vodou. Alebo nohy podstavca omotať lepiacou páskou (lepivou stranou von) tak, aby mravce nemohli po nej prejsť.

Úľ poskytuje prístrešie aj veľa iným rozmanitým živočíchom. Často si ich včelár a ani včely nevšimnú, zriedkavo sú to škodocovia, ktorý by ohrozili včely, alebo by nejako sťažovali chov včiel. Z takmer 7000 domácich druhov chrobákov len niektoré nájdeme v úli. Hľadajú v ňom prístrešie a živia sa odpadom. Len máloktoré z nich spôsobujú nejaké škody.
Slimáky v úli nespôsobia žiadne škody, ale ich výskyt môže signalizovať, že úľ stojí na nevýhodnom mieste (veľká vlkosť). Pavúky sa tiež môžu v úli vyskytovať, množstvo včiel, ktoré skonzumujú je pre normálne včelstvo bezvýznamné. Sviňky taktiež nespôsobia žiadne škody, ale ich výskyt môže signalizovať, že úľ stojí na nevýhodnom mieste (veľká vlkosť). Takisto švehla striebristá, ktorá sa živý organickými látkami, môže signalizovať, že v úli je veľká vlkosť, inak nespôsobuje žiadnu škodu. V úli možno nájsť aj ucholaky, ktoré nespôsobujú žiadnu škodu, úľ im poskytuje len prístrešok.
Osy, tak isto ako aj sršne, sa živia živočíšnou bielkovinou, čiastočne aj mŕtvymi, alebo zabitými včelami. V jeseni sa pokúšajú vniknúť do úľa, preto treba v zúžiť letáč tak, aby ho včely bez problémov ubránili (nielen kvôli osám, ale aj prevencia proti rabovbe). Pri premnožení ôs v lokalite je niekedy nutné včely premiestniť. Kutavka včelia poľuje na včely, ale škody ňou spôsobené sú pre včelstvo bezvýznamné.
Vtáky sú zriedkavý náštevníci úľov, ale niektoré druhy živiace sa hmyzom môžu spôsobiť podstatné škody. Sýkorky skoro na jar klopkaním na letáč vyrušujú včely aby ich vyprovokovali prísť k letáču. Väčšie škody spôsobujú ďatle, ktorá dokážu do úľa urobiť veľkú dieru. Ak ďateľ v zime raz zistí, že sa dá poľahky z úľa dostať včely, tak sa to už nikdy neodnaučí a nepomáhajú žiadne strašiaky. Dodrá ochrana je veľká sieť proti vtákom, natiahnutá cez úľe (ale tak, aby mala dostatočný odstup od stien úľa).
Myši sa radi na zimu uchýlia do úľa, lebo je tam teplo, sucho a dostatok potravy. Spôsobujú u včiel veľký nepokoj a ničia plásty. Piskor obyčajný, ktorý sa stravuje aj včelymi, tiež predstavuje veľké nebezpečenstvo. Preto treba v neskorej jeseni chrániť letáč tak, aby do neho nevnikli myši a piskory.
Medveď robí včelárom vrásky na čele, poškodzuje úle. Ochana úľov proti medveďovi nie je jednoduchá, ani dobrý plot mu neprestavuje prekážku.

Malý úľový chrobák (Aethina tumida) je cudzokrajný škodca včiel, ktorý sa z Afriky zavliekol už do USA, Kanady a Austrálie, kde spôsobuje veľké problémy. Doteraz nebol v krajinách EU zaznamenaný jeho výskyt. V EU je zákaz importovať včely z krajím s jeho výskytom. Včelári si aj sami musia uvedomiť, aké nebezpečenstvo tento chrobák predstavuje a vyvarovať sa "vreckovému importu" matiek zo zahraničia. Kvalitné matky sa dajú kúpiť aj u domácich chovateľov matiek, počas dovoleky v zahraničí včelár nemá čas na to, aby tam spoznal chovateľa a preto nevie od koho a aký materiál kupuje. Nečakajte od matiek nakúpených v zahraničí nejaký zázrak, doma sa dajú nakúpiť kvalitné matky.
Výskyt malého úľového chrobáka podlieha povinnému hláseniu.
Hrozí naším včelstvám nové nebezpečie?

Tento parazit má domovinu v Ázii, jeho pôvodný hostiteľ je včela obrovská (Apis dorsata). Pretože sa v Ázii chová aj naša včela západná (Apis mellifera), tak sa preniesol aj k nej. V Európe sa zatiaľ nevyskytol, ale aj napriek tomu je povinnosť hlásiť jeho výskyt.
Vývoj a rozmnožovanie tohoto roztoča je veľmi podobné ako u klieštika včelieho (Varroa destructor), len s tým rozdielom, že sa málo vyskytuje na dospelých včelách, väčšinou sa zdržuje pri plode. Preto úplné odobratie plodu výrazne redukuje jeho populáciu. Predpokladá sa, že prostriedky na ošetrenie proti klieštikovi sa budú dať použiť aj proti Tropilaelaps clareae.